Aleksandra Vranić

Nikdy som sa nedotkla
tvojej uspávanky,
aj keď som ju tisíckrát
hojdala na kolenách.

V duši tieseň
ako pieseň páperia
na perách.
Hra, ktorú hráme
v zákulisí faciek farizejov,
doznieva.

Poviem ti:
nikdy som nespala
s chrobákmi,
ani s kvetmi.
Som večne zaľúbená
do motýľov.

Cítim tvoje hanlivé
slová
v mojich slzách
čo kropia trávu.
Opatrne otáčam hlavu.
Lúčim sa s tebou.

Nechávam ťa:
všetkým bludičkám,
klebetniciam, xantippám,
trafeným vrátničkám,
bludárom, vojakom,
úžerníkom, vrahom.

Nechávam ťa.
Odchádzam.

V duši bázeň
ako báseň zajakávajúca
medzi stromami.

Cítim ťažobu oblakov,
zapletajú sa mi do vlasov.
Bolia ma opätky
všetkých týchto rokov.
Niečo sa končí,
niečo začína.

Utekám cez javisko
nahá a unavená.
Nechávam ťa svetlonosom,
veštkyniam a bosým
nosorožcom,
na brehu rieky a
modrých morí.

Aj rybári pri tom
stratili reč.
Už nie som tvoja žena.
Odchádzam preč.

Utekám tam,
kde sa všetko končí
a zase začína.

Tam, kde znovu na okamih
počujem
tvoj dych,
kde ustupuje
zima.

Tam, kde sa na chvíľu
vznáša
záhrada naša.
Tam utekám ja,
mimo tvojho
sna.
Už nikdy
tvoja.

Vstupujem na javisko
nekončiacich hier –
nová, ničia a
svoja.

(Báseň získala hlavnú cenu v celoštátnej literárnej súťaži Poetický Púchov 2017)