Jedného dňa otvoríš
na tisíce rokov zavretú
bránu.
Rozhýbeš si údy.
Zmyješ sa od soli.
Vykročíš
krokom gazely.
Za Moábskymi horami
kobra kráľovská
za chrbtom sa vyplazí.
Otvoríš si oči,
podáš ruku
mužovi
čakajúcemu
v člne
nevedno odkiaľ.
Bude ťa viesť
cez daždivú spúšť,
takú skrehnutú.
Povie ti
neotáčaj sa,
dívaj sa dopredu!
Ale ty vieš,
že zase príde ten okamih,
keď ťa zašteklia kamienky
pod nohami.
Bude sa ti snívať o Lotovi.
V snahe nespraviť
ten omylný krok
ty sa zabudneš,
pochytí ťa snivosť
a zvedavosť.
A zase tú istú chybu urobíš.
Znova budeš
zabudnutá
socha
na celé veky.
On ťa zasa bude všade hľadať
a hoci budeš pred ním stáť,
neuvidí ťa.
Jeho zrak
zaspí
a stratí sa
za oponou snov
v ďalšom storočí.
A ty –
žena bez mena,
stiahneš hadiu kožu zo seba
a taká nahá a prezlečená –
znovu
budeš čakať na svojho
muža,
ktorý sa objaví
v člne nevedno odkiaľ
s príchuťou soli na perách.
Predstav si iný príbeh
o svojom živote.
Uver mu!
Neobzeraj sa!
Utekaj!
Aleksandra Vranić
(Báseň bola ocenená 1. miestom v medzinárodnej literárnej súťaži Dolnozemské zlaté pero 2021)