Technika kreatívneho písania „Rozprávkový kokteil“ patrí medzi najčastejšie používané techniky v rámci mojej výučby. Adepti si vyťahujú slová a vety z troch klobúkov. V jednom sú známe vety z rozprávok, v ďalšom postavy z rozprávok a v tom treťom veci, ktoré sú typické v rozprávkach. Adepti si ich vytiahnu niekoľko (koľko určí lektor), snažia sa ich skombinovať a takto tvoriť vlastnú rozprávku.
Na základe týchto kľúčových slov, ktoré si náhodne vytiahla moja študentka Natália Ševečková, vznikla táto obdivuhodná rozprávka: Maruša, koza rohatá, škriatok, princezná na hrášku, ježibaba, zlatý groš, kľúč, „Čo si ty, rozum potratila?“
Kľúč od pravdy
Natália Ševečková
V krajine, kde sa lúky netešili slnku a vtáci už dávno nespievali, žila Maruša – dievčina s vlasmi ako popol a očami, ktoré pamätali viac, než by dievčenské oči mali.
Dedina, v ktorej vyrastala, bola tichá. Nie pokojná – len príliš dlho umlčaná. Ľudia tam nerozprávali zbytočne. Nesmiali sa nahlas. A keď sa niekto spýtal „Prečo?“, odpoveďou bolo len krčenie plecami.
Jedného večera, keď sa obloha zatiahla a svet mal farbu zhrdzaveného železa, našla pred dverami zlatý groš. Keď sa ho dotkla, pocítila niečo, čo sa nedalo vysvetliť. Zrazu mala pocit, že musí ísť. Ale kam? Nevedela. Srdce jej však bilo, ako keď vietor rozhýbe otvorené dvere. Vybrala sa do lesa. Do toho, o ktorom sa hovorilo, že v ňom stromy nezabúdajú a tiene hovoria veci, ktoré nik nechce počuť.
Už za prvou zákrutou ju zastavila Koza rohatá. Nebola však obyčajná. Mala oči bez zreníc a srsť ako šnúra z dymu. Na jej rohoch viseli zvončeky, ktoré nezvonili.
„Hľadáš kľúč,“ povedala, bez toho, aby sa jej niekto pýtal.
Maruša prikývla.
„Čo si ty, rozum potratila? Ty nevieš, že ten kto ho drží, stratí seba a kto ho otočí, už nikdy nebude ticho?“
Maruša ale len odpovedala: „Už príliš dlho ma ticho bolí.“
Koza sa usmiala smutným úsmevom, ako niekto, kto vie, že už je neskoro. Podala jej kľúč. Bol z čierneho kovu, ťažký ako mlčanie. Maruša ho prijala a pokračovala.
V hlbine lesa stretla škriatka. Sedel medzi koreňmi stromu, v ruke držal spomienku – nie viditeľnú, ale citeľnú.
„Ten kľúč si nevymyslela. On si ťa našiel,“ povedal bez úvodu.
„A čo odomyká?“ spýtala sa.
Škriatok sa na ňu len zadíval a ticho povedal: „Predsa to, čo si zabudla a to, čo ti zobrali.“
Po chvíli na ceste ďalej ležala Princezná na hrášku. Nie vo veži, ani na perinách – ale v prachu, zlomená. Hrášok, ktorý ju kedysi preslávil, sa jej zažral do kože. Už to nebol znak jemnosti, ale tŕň, čo krvácal.
„Nepočúvali ma, len skúmali, ako veľmi mi niečo vadí,“ zašepkala.
„Nechceli vedieť, kto som. Len chceli, aby som bola rozprávka.“
Maruša ju chcela objať, ale princezná zmizla. Zostala len tá istá otázka v hlave: Koľko pravdy sa dá skryť pod jednou perinou?
Maruša sa v lese dostala až ku chatke, kde žila ježibaba. Nie je zlá. Nie je škaredá. Len stará a unavená z toho, že ju svet stále volá netvorom. V jej chalupe boli knihy, bylinné čaje a obrazy detí, ktoré vyliečila. Žiadna klietka. Žiadna pec. Len jeden obraz – ženy, čo kedysi vedela milovať a ktorej lásku jej svet zakázal.
„Tak ty hľadáš pravdu dievča moje, však?“ povedala.
Maruša prikývla. Podala jej groš a kľúč.
Ježibaba otvorila dvere, ktoré tam dovtedy neboli. Na stole bola položená guľa, ktorá sa volala Pamäť. A tam videla svoju matku. Ako plače a mlčí. Videla dedinu. Ako potláča, trestá, prepisuje príbehy. Videla seba, to tiché dieťa, čo sa naučilo mlčať skôr, než sa naučilo hovoriť.
Obzerá sa, ale nikoho nevidí.
Nie preto, že by tam nik nebol. Ale preto, že všetci tí ľudia – matka, princezná, ježibaba – boli len kúsky nej samej, ktoré si zakázala cítiť.
A pochopila, o čo tu ide.
Groš bol mlčanie. Kľúč bol odvaha. A príbeh… bol hlas, ktorý si musela vypočuť. Keď sa vrátila, studňa konečne odrážala jej tvár. A spolu s ňou aj všetky tie, ktoré boli kedysi umlčané.
Nie každý hlas kričí. Nie každý príbeh je počuť. Ale každý – každý – si zaslúži byť vypočutý.
A niekedy, keď sa obzeráš a nikoho nevidíš, je čas obrátiť sa dovnútra, do seba samej.